
V našom malebnom Valašskom kraji žil bača, ktorý mal veľkú farmu so stádom kučeravých ovečiek. V stáde bol rovný tucet huňatých ovečiek, vyzerali rovnako, jedna ako druhá. Ovečky sa každý deň museli dosýta nakŕmiť čestvou pašou z obrovskej voňavej zelenej lúky. A každú voľnú chvíľku venovali bečaniu o tom, ktorá ovečka má krásnu bielu a najviac hrejivú srsť, že ktorej vlna je najkvalitnejšia.
Vždy raz za rok ten bača nahnal všetky ovečky do stodoly a tam im ostrihal vlnu. Príjemné. Všetky ovečky sa na seba náramne podobali. Po každoročnom strihaní vychádzali jedna po druhej – jedna ako druhá – zo stodoly a každá ovečka sa pyšne obzrela za kôpkou vlny, ktorá z nej bola ostrihaná.
Jedného dňa do stáda pribudol malý prírastok – ovečka, ktorá dostala meno Vlnka. Ovečka Vlnka bola iná ako ostatné ovce. Nevedela sa spoločne pásť, naopak, najradšej sama objavovala lúky široko-ďaleko. Vlnka bola veru veľmi zvedavá. Pri tom všetkom behaní sa často ušpinila. Tu čľupla do mláky, tam sa šmykla na blate, jej kožuštek bol viac sivý ako biely. Ostatné ovečky sa jej začali posmievať, ba ukazovali na ňu prstom (teda kopýtkami)… Volali ju Vlnka – najšpinavšia ovečka. Vlnka nemala kamarátky, ostatné ovečky sa pred ňou často vyťahovali, že ona nemá bielu, nadýchanú vlnu, a dokonca sa Vlnke vysmievali, že jej vlna nebude ani do bačovej prikrývky.